Veľká noc
Veľká noc alebo Veľkonočné sviatky alebo Pascha (novogr. πάσχα – pascha, z hebr. פסח - pesach) je najvýznamnejší kresťanský sviatok, ktorý pripadá na marec alebo apríl (pozri Výpočet dátumu Veľkej noci). Veľká noc je pre kresťanov oslavou zmŕtvychvstania (resp. vzkriesenia) Ježiša Krista po jeho smrti na kríži. Udalosti Veľkej noci a ich interpretácia úzko súvisia s významným židovským sviatkom Pesach, ktorý sa slávi zhruba v rovnakej dobe. V prostredí Gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa pre tento sviatok používa takmer výlučne názov Pascha. Kresťanské oslavy Veľkej noci sa v Novom zákone nespomínajú, najstarším svedectvom o Veľkej noci je Veľkonočný preslov Melita zo Sárd z 2. storočia. Oslavy Veľkej noci sa teda v cirkvi objavili veľmi skoro.
Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón prepustil zotročený ľud. Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia. Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach - prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa, a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou.
Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.
Veľkonočné oslavy sa podľa regiónov líšia. Pretože sa časovo zhruba prekrývajú s pohanskými oslavami príchodu jari, ľudové tradície prevzali z predkresťanských dôb mnoho zvykov a obyčajov.
Presný dátum Ježišovej smrti nie je známy, avšak možností, medzi ktorými je možné vyberať, nie je veľa. Isaac Newton svojimi výpočtami z roku 1733 prišiel k záveru, že k Ježišovej smrti mohlo dôjsť v piatok 7. apríla 30, 4. apríla 33 alebo 23. apríla 34; poslednej z možností sám dával prednosť. Gerhard Kroll vo svojej knihe Po Ježišových stopách usudzuje, že najpravdepodobnejším dátumom je 7. apríl 30. Podľa C. Humphreysa a W. D. Waddingtona (1990) v podvečer 3. apríla 33 v Jeruzaleme vyšiel Mesiac v splne sčasti v zatmení; toto zatmenie skončilo 51 minút po východe Mesiaca. Tento údaj sa zhoduje s evanjeliami (Mt 27,34; Mk 15,33; Lk 22,44), takže tento dátum (3. apríl 33) je pravdepodobne dňom Kristovej smrti na kríži. Ježišovo vzkriesenie by potom pripadalo na nedeľu 5. apríl 33.
Samozrejme treba brať do úvahy, že akékoľvek výpočty, ktoré sú v rozpore s údajmi uvedenými v Biblii, sú nepravdepodobné. Podľa Mt 12,40, kde sa píše: "Lebo ako bol Jonáš v bruchu veľryby tri dni a tri noci, tak bude i Syn človeka v srdci zeme tri dni a tri noci", musel byť Kristus v zemi 3 dni a tri noci. A keďže vstal z mŕtvych v nedeľu skoro ráno (Mk 16,9: "A keď vstal z mŕtvych v nedeľu skoro ráno...) a musel byť v zemi tri dni a tri noci, a teda nemohol v žiadnom prípade zomrieť v piatok, ale v podvečer vo štvrtok. V židovskom zmýšľaní prvého storočia sa ale časť dňa chápala ako celý deň. Vzhľadom na to, že Ježiš bol v hrobe časť z piatku, celú sobotu a časť z nedele – môže sa chápať, že bol v hrobe tri dni. Iný argument, týkajúci sa piatku je, že podľa Mt 16,21 a Lk 9,22 Ježiš vstane na tretí deň alebo doslova tretieho dňa, a preto nemusel byť v hrobe plné tri dni a noci.
Veľká noc v rímskokatolíckej cirkvi
Veľká noc podľa rímskokatolíckej tradície sa začína vigíliou Nedele Vzkriesenia (ktorá završuje veľkonočné triduum Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota) a trvá päťdesiat dní až do Turíc, slávnosti zostúpenia Ducha svätého. Prvý týždeň Veľkej noci sa nazýva Veľkonočná oktáva. 40. deň Veľkej noci je slávnosť Nanebovstúpenia Pána, ktorá pripomína Ježišov výstup zo zeme do neba a jeho oslávenie u Otca.
Veľkonočné symboly
Veľkonočné symboly
- baránok — Symbol baránka sa nachádza už v predkresťanských tradíciách. V židovskej tradícii sa používal ako obetné zviera za hriechy. Zároveň židia na sviatok Paschy jedia baránka ako pripomienku svojho vyslobodenia z Egypta. V kresťanstve je baránok jedným zo symbolov Ježiša Krista, lebo obrazne podľa kresťanskej viery on je baránok obetovaný za spásu sveta.
- kríž — Kríž je dnes najdôležitejším z kresťanských symbolov, pretože Kristus bol odsúdený na smrť ukrižovaním. Tento trest patril k trestom veľmi krutým a ponižujúcim.
- oheň — Veľkonočná bohoslužba sa začína zapálením veľkonočného ohňa, ktorý symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad temnotou a smrťou. Od tohto ohňa sa potom zapaľujú veľkonočné sviečky.
-
sviečka — Sviečka je v mnohých kultúrach chápaná ako znamenie života. Veľkonočná sviečka symbolizuje vzkrieseného Krista -- tento symbol pochádza zo starovekých osláv Veľkej noci, pri ktorých sa zapaľuje sviečka (nazývaná tiež paškál) od ohňa. Takto zapálená sviečka sa v priebehu veľkonočnej bohoslužby ponára do vody na krst, je ozdobená znamením kríža a symbolmi
a 
, t. j. začiatku a konca vekov, ktorými je Kristus. Táto sviečka sa potom zapaľuje počas celého veľkonočného obdobia až do Turíc a pri každom krste -- aby sa naznačilo, že krst patrí k Veľkej noci. Táto sviečka sa tiež zapaľuje pri kresťanskom pohrebe na znamenie toho, že zosnulý rovnako ako Kristus, prešiel bránou smrti; a cirkev sa za neho modlí, aby vstal k novému životu s Bohom.
Tanier so šunkou, vajíčkom, hrudkou a zeleninou.
- vajíčko — Pretože vajíčko obsahuje zárodok života, bolo v mnohých kultúrach symbolom plodnosti, života a vzkriesenia. V súvislosti s ľudovou tradíciou vznikol zvyk maľovať tieto vajíčka; dôvodom jedenia vajec na Veľkú noc bola zrejme aj skutočnosť, že vajcia sa nesmeli jesť v pôstnom období. V kresťanstve sa vajce vykladá ako symbol zatvoreného hrobu, z ktorého vstal Kristus, ako symbol nesmrteľnosti.
- zajačik — Aj keď mnoho nenáboženských tradícií má svoje korene v kresťanskej symbolike, niektoré veľkonočné symboly môžeme vystopovať až do predkresťanskej doby. Napríklad zajačik má pravdepodobne pôvod v pohanských rituáloch oslavujúcich príchod jari.
- korbáč — Tento v niektorých regiónoch Slovenska dôverne známy symbol Veľkej noci má tiež pôvod v starých pohanských zvykoch
Nenáboženské veľkonočné tradície
Podobne ako mnoho iných kresťanských sviatkov, aj Veľká noc sa preniesla aj mimo cirkvi. Už od jej vzniku je to čas osláv a veselia. Dnes je aj komerčne dôležitá, pretože sa na ňu viaže veľa zvykov, ktorých uskutočnenie si vyžaduje nejaké úsilie prípadne nákup. Predávajú sa napríklad veľkonočné pohľadnice, ozdoby alebo sladkosti v podobe veľkonočných vajíčok, barančekov alebo zajačikov.
Na Veľkonočný pondelok je prastarou tradíciou hodovanie, polievanie a korbáč. Od rána muži a chlapci chodia po domácnostiach svojich známych a polievajú alebo korbáčujú ženy a dievčatá ručne vyrobeným korbáčom z vŕbového prútia. Korbáč je spletený z ôsmich, dvanástich alebo až dvadsiatichštyroch prútov a je zvyčajne od pol do dvoch metrov dlhý a ozdobený pletenou rukoväťou a farebnými stužkami. Podľa tradície muži pri hodovaní prednesú koledy. Či sa najprv korbáčuje alebo polieva a potom spievajú či recitujú koledy záleží na situácii. Aj keď korbáčovanie môže byť bolestivé a polievanie nepríjemné, nie je ich cieľom spôsobiť krivdu. Skôr je korbáč symbolom záujmu mužov o ženy. Nenavštívené dievčatá sa môžu dokonca cítiť urazené. Vykorbáčovaná či poliata žena dáva mužovi farebné vajíčko ako symbol jej vďaky a odpustenia. Treba spomenúť, že zvyčajne sa používa iba jedna metóda. Na strednom a západnom Slovensku väčšinou korbáčovanie a na východe polievanie.
V USA sú Veľkonočné sviatky už prakticky nenáboženským sviatkom, takže mnoho amerických rodín sa zúčastní iba veľkonočného veselia okolo zdobenia veľkonočných vajíčok v sobotu večer a ich „lovu“ v nedeľu ráno. Podľa detských rozprávok boli vajíčka počas noci prinesené veľkonočným zajačikom a poschovávané po dome a záhrade, aby počkali na deti, až sa zobudia. Dôvod, prečo by to mal zajačik robiť, sa vysvetľuje iba zriedkavo.
V Nórsku je, okrem lyžovania v horách a maľovania vajíčok, tradíciou riešenie vrážd. Všetky veľké televízne stanice vysielajú kriminálne a detektívne príbehy, ako je napríklad Poirot Agathy Christie. Aj noviny publikujú články, z ktorých môžu čitatelia skúsiť odvodiť, kto je páchateľom. Samozrejme tiež vychádza množstvo kníh. Dokonca aj krabice od mlieka bývajú potlačené príbehmi s vraždami.
Výpočet dátumu Veľkej noci sa v jednotlivých cirkvách odlišuje.
Veľká noc sa podľa kresťanských cirkví slávi prvú nedeľu po prvom splne po jarnej rovnodennosti. Táto nedeľa bola ustanovená na nicejskom koncile (prvom všeobecnom) roku 325.
Ak spln pripadá na nedeľu, Veľká noc bude až nasledujúcu nedeľu. Dátum Veľkej noci sa teda môže odlišovať medzi jednotlivými rokmi až o viac ako jeden mesiac (od 22. marca do 25. apríla). Jarná rovnodennosť je „úradne“ stanovená na 21. marec podľa gregoriánskeho kalendára bez ohľadu na astronomickú skutočnosť (ktorá sa môže líšiť až o dva dni). V niektorých protestantských krajinách (napríklad v Nemecku, Švédsku a Dánsku) sa ale Veľká noc slávila počas niekoľkých desaťročí 18. a 19. storočia podľa astronomickej skutočnosti.
Pravoslávna Veľká noc je oproti katolíckej oneskorená, pretože pravoslávna cirkev pre ich výpočet využíva starší juliánsky kalendár. Navyše zachováva kánon nicejského koncilu, že Veľká noc nesmie kolidovať so židovským sviatkom Pesach.
Ježiš Kristus alebo Ježiš Nazaretský (zriedkavejšie aj Isus Christos - v pravoslávnom prostredí; pôvod pozri nižšie: Meno), narodený približne medzi rokmi 8 pred Kr. - 2 pred Kr.[1], je ústrednou postavou kresťanstva. Ježiš verejne pôsobil asi od roku 28 ako pocestný kazateľ v oblasti dnešného Izraela a západného brehu Jordánu. Hlásal skorý príchod Božieho kráľovstva a vyzýval k obráteniu a pokániu. Okolo roku 30 ho Rimania v Jeruzaleme ukrižovali.
Kresťania považujú Ježiša za Židmi očakávaného Mesiáša, Spasiteľa ľudstva a Božieho Syna, moslimovia za jedného z najvýznamnejších prorokov.
Od dátumu Ježišovho narodenia, hoci pravdepodobne nepresne vypočítaného, je tradične odvodzovaný dnes používaný kresťanský letopočet.
Meno Ježiš pochádza z gréckeho mena Iésus (Ἰησοῦς) polatinčeného v stredovekých verziách Biblie. Iésús sa uvádza v gréckej Septuaginte ako prepis hebrejského mena Jehošua alebo skrátene Ješua (Jahve je spasenie, Spasiteľ, Záchranca). Jeho pôvodné meno bolo s istou pravdepodobnosťou aramejské, ale nezachovalo sa - no je dôvod veriť, že bolo hebrejské, ako je uvedené. Toto meno bolo v tej dobe v oblasti kde Ježiš žil veľmi rozšírené.
Ježiš sa nazýva aj Ježiš Nazaretský alebo Ježiš z Nazaretu, podľa mesta Nazaret, kde prežil detstvo. Kresťania ho nazývajú aj Ježiš Kristus (lat. Iesus Christus; hebr. ישוע, ישו Joszue; aram. ܝܫܘܥ, ܝܫܘ Jeszua = "JHWH"; gréc. Ιησους Χριστος /jesus ĥristos/). Kristus však nie je meno, ale titul pochádzajúci z gréckeho christós (grécky: Χριστός), čo znamená Pomazaný. Toto slovo je pravdepodobne prekladom hebrejského Mesiáš (heb. מָׁשִיַח), čo doslovne znamená "pomazaný Jahvem" resp. "pomazaný Bohom".
Starí kresťania často Ježiša nevolali Christos, ale používali grécke Chrestos, čo znamený dobrý. Toto bolo zároveň bežné grécke meno, hlavne u spodných vrstiev a otrokov (kde sa kresťanstvo zozačiatku najviac šírilo). Túto formu mena spomínajú už najstarší zachovaní kresťanskí autori: Justín Mučeník (Apol., I, 4), Klement Alexandrijský (Strom., II, iv, 18), Tertullianus (Adv. Gentes, II), a Lactantius (Int. Div., IV, vii, 5)[1]. Najstarší zachovaný datovaný kresťanský nápis (318) taktiež obsahuje túto formu[2]. Dve najstaršie zachované biblie zo štvrtého storočia (Codex Vaticanus a Codex Sinaticus) nazývajú kresťanov "chrestianos" a "chreistianos". V niektorých jazykoch (vrátane slovenčiny, alebo francúžštiny) sa doteraz Kresťania nazývajú slovom s "e", nie slovom odvodeným od slova "Kristus".
Zmrtvýchvstanie Pána (alebo Veľkonočná nedeľa) je najväčšia slávnosť kresťanského cirkevného roka, v ktorej sa oslavuje Kristovo vzkriesenie a víťazstvo nad smrťou.
V rímskokatolíckej cirkvi Nedeľu Zmŕtvychvstania predchádza Veľkonočná vigília, bohoslužba noci, v ktorej bol Ježiš vzkriesený. Oslava Veľkej noci bezprostredne trvá po celú veľkonočnú oktávu, no veľkonočná doba ako taká končí až 50. dňom slávnosťou Zoslania Ducha Svätého (Turíce).
V gréckokatolíckej cirkvi sa nazýva Nedeľa Paschy alebo Nedeľa vzkriesenia a je najväčším sviatkom cirkevného roka. Oslava vzkriesenia Ježiša Krista (Pascha) sa predlžuje na celý týždeň, ktorý nesie označenie Svetlý týždeň. Obdobie Paschy trvá od Nedele vzkriesenia do stredy pred Nanebovstúpením Pána, teda 40 dní. Z liturgického hľadiska predstavuje Nedeľa vzkriesenia začiatok evanjeliových i apoštolských čítaní (lekcionára) a aj začiatok cyklu oktoichu (osmohlasníka). V Nedeľu Paschy sa začína čítať Jánovo evanjelium od začiatku ("Na počiatku bolo Slovo...") a aj Skutky svätých apoštolov od začiatku.
Veľkonočné prázdniny sa začínajú 28. marca 2013 (vo štvrtok) a trvajú do 02. apríla 2013. Riadne vyučovanie sa začne dňa
